Prestaňte hovoriť!

Reč je úžasný vynález. Pomáhala pravekým lovcom odovzdávať si informácie o dobrých miestach na postriežku koristi, pomáhala zdieľať s ostatnými výsledky pozorovania rôznych prírodných cyklov, či zistenia ohľadom liečivých účinkov niektorých rastlín.

Neskôr dovoľovala šíriť rôzne filozofie, povery, náboženstvá, rozkazy, novinky a správy z ďalekých kútov (aj keď samozrejme vždy značne prekrútené). A tak to zostalo dodnes. Reč je stále tým najefektívnejším (aj keď zďaleka nie dokonalým) spôsobom vzájomnej komunikácie, aký zatiaľ poznáme.

Až kým neumrieme, nezavrieme ústa.

Keďže je tu s nami reč už takto dlho (názory vedcov sa líšia, ale minimálne niekoľko stotisíc rokov), berieme ju ako samozrejmosť. Jednoducho povedané, ak sa človek naučí hovoriť, obvykle mu ústa zavrie až smrť. Neustále rozprávame, zhovárame sa, voláme. Dokonca aj keď sme sami, neustále v nás prebieha vnútorný dialóg – premýšľame čo sme ešte zabudli, čo budeme robiť ďalej …

Ale slová sú dvojsečnou zbraňou. Z jednej strany nás ohromne posunuli, dovolili nám rozvinúť sa. Ale na druhej strane sú naopak veľkou brzdou.

Veľa slov ale málo skutkov.

Slová totiž začínajú v našej spoločnosti nahrádzať činy.
Firmy píšu veľké slogany, politici vo veľkom rozprávajú, čo všetko budú robiť ak ich zvolíme do funkcie. Ale to sú len špičky ľadovca – pretože všetko to začína u nás samých. Mnoho krát toho my sami veľa narozprávame, ale bohužiaľ po tom nenasleduje žiadny čin. Akoby stačilo len povedať, a už je to vlastne aj napoly hotové.

Ale nie je.

V skutočnosti je to presne naopak.

Je dokázané, že ľudia ktorí o svojich cieľoch veľa hovoria sú menej náchylní dotiahnuť ich do zdarného konca ako tí, ktorí si ich nechávajú pre seba. A podľa mňa to nie je náhoda. Keď o svojich nápadoch a cieľoch hovoríte, snažíte sa na ostatných preniesť svoje nadšenie. Ale na to, aby ste pri niečom vytrvali a dotiahli to dokonca, potrebujete mať nadšenie v sebe – nie v ostatných.

Potrebujete mať vlastný „vnútorný oheň“ a nie zohrievať ľudí naokolo.

Navyše, rozprávanie má divnú vlastnosť – je to taká činnosť-nečinnosť. Keď o niečom rozprávame, skutočne sa nám zdá, že sa niekam posúvame. Že niečo pre to robíme. Ale v skutočnosti len stojíme na mieste.

Nikdy nemôžete nič pokaziť tým, že budete ticho.

Ticho vám dovoľuje počúvať iných, zamyslieť sa nad tým, čo hovoria. Zamyslieť sa nad myšlienkami, ktoré vám behajú hlavou. Pozrieť sa do seba. Upokojiť sa. Urobte si láskavosť, a dajte si predsavzatie, že aspoň hodinu denne budete sústredene, naschvál ticho. Uvidíte ako vám to pomôže vyjasniť myseľ.

Samozrejme, týmto nechcem znižovať hodnotu dobrého rozhovoru. Veľa krát vás dokáže jeden rozhovor posunúť viac ako týždne či mesiace tvrdej roboty. Pár správnych slov môže dokázať divy. Ale je dobré zvážiť, ktoré slová stoja za to, aby boli vyslovené.

Či nie je práve teraz lepšie držať jazyk za zubami, a napríklad radšej počúvať.
Ako to krásne povedal Will Rogers:

„Nikdy som si nenechal ujsť dobrú príležitosť na to, aby som držal hubu.“

Foto: goodfon.com