VERY EASY – problém s príbehmi úspešných.

Príbehy úspešných sú v poslednom čase dosť obľúbeným čítaním mnohých, ktorí chcú niečo dosiahnuť.

Nedivím sa tomu – aj ja si rád prečítam príbeh o chlapcovi, ktorý sa stal vďaka jednej aplikácii milionárom, inom chalanovi čo odišiel zo školy, aby sa stal majiteľom jednej z najväčších značiek sveta, alebo o tom, ako starý plukovník urobil terno s receptom na kura.

Je to tak jednoduché

Tieto príbehy v nás prebúdzajú schopnosť „veriť na zázraky“ – teda uvidieť, že niekedy stačí tá povestná kvapka šťastia a zásoba vytrvalosti. A tiež nám dajú ten pocit, že „ak to dokázal on, dokážem to aj ja“. To je na nich super, presne na to sú určené. Ale bohužiaľ tieto príbehy majú svoj háčik. Ukážem vám to na triviálnom príklade.

Vidíme len výsledky

Predstavte si, že dokážete vyliezť po zvislom lane len pomocou rúk. Ukážete to svojmu priateľovi, ktorý chce už dávno začať cvičiť, a on na vás udivene hľadí, ako s ľahkosťou prekonávate niekoľko metrov lana bez toho, aby ste si akokoľvek pomáhali nohami. Inšpirujete ho a on sa rozhodne, že to skúsi tiež. Chytí sa lana obomi rukami, vytiahne sa 20 centimetrov nad zem… a neudrží sa na lane ani 10 sekúnd. On totižto nevie, že pred tým, než ste zvládli urobiť tento kúsok, ste niekoľko mesiacov trénovali, behali, posilňovali s činkami, liezli po lane s pomocou nôh, a pred tým než ste skúšali liezť iba pomocou rúk, ste používali pri lezení istenie. Nevie, koľko žinienok ste si pri prvom lezení podložili, aby ste si nepolámali nohy ak by ste prestali uprostred lana vládať. Síce ste mu povedali, že sa venujete nejakému tréningu, ale pokým nemá skutočnú predstavu o tom čo to znamená, je to akoby ste mu nepovedali nič.

VERY EASY?

A presne tak je to aj so všemožnými „successs stories“. Tie s veľkou vervou ukazujú výsledky úspešných, ale už pomenej to, koľko práce k tým výsledkom viedlo. V podaní týchto príbehov vyzerá úspech ako diaľnica „od nuly ku hviezdam ľahko a rýchlo“ – ako by povedal James Bond. Aby sme im nekrivdili, často hovoria aj o mnohých prekážkach, ktoré musel daný človek prekonať na ceste, na ktorej sa stal tým kým je. Bohužiaľ, je to presne tak, ako keby vám teraz niekto začal vysvetľovať, ako sa pripravuje napríklad na olympijský maratón. Koľko toho denne nabehá, ako sa stravuje, ktoré veci si musí odoprieť, ku ktorým sa zas musí prinútiť… a vy si poviete „fajn“. Vypočujete si to, ale ani z ďaleka vám to nepridá na reálnej predstave, čo to je, vybudovať si olympijskú kondičku. Na to si musíte obuť topánky a vybehnúť na cestu. Začať pravidelne behať, začať sa tak stravovať. Začať robiť to, o čom ste dovtedy len počúvali. Až vtedy budete mať reálnu – vlastne nie, iba skoro reálnu – predstavu o tom, čo to skutočne znamená.

Prečo „skoro“ reálnu? Z jednoduchého dôvodu. Keď niekomu hovoríte vtip alebo príhodu zo života, poviete ju vždy presne rovnako? Zahrniete všetky detaily od toho, aké boli begónie pri ceste až po farbu nohavičiek okoloidúcej slečny? Použijete vždy tie isté slovné obraty, ktoré použil váš kamarát? Zopakujete všetko od slova do slova? Alebo len tak zhruba načrtnete ako to bolo – podstatná je predsa tá pointa.

Je to práve o tých detailoch (ktoré nevidíme)

A presne tak isto sa správajú aj úspešní ľudia, keď hovoria svoje príbehy. Opíšu gro, to hlavné, ten základ – čím je obvykle ich úspech. Problémom je to, že (ako sa hovorí) diabol tkvie v detailoch. Práve v tých detailoch, ktoré si už málokto pamätá, alebo ich považuje za samozrejmé, a „nehodné spomínania“ (pretože pre neho sú samozrejmosťou), alebo je rozsah článku, knihy či videa krátky na všetky tieto detaily. Napríklad ten detail, že mladý Richard Branson, keď odišiel zo školy aby založil časopis Student, žil v pivnici domu jeho kamaráta. Rodičia tohto kamaráta mali doma takmer permanentne nasačkovaných redaktorov zo známeho „Private Eye“ alebo členov Garrick Klubu, takže v ich dome sa to hemžilo rôznymi párty, na ktoré chodili ľudia ako John Lennon či Mick Jagger. A tak získať články od známych redaktorov, aj rozhovory s prominentnými hosťami, nebola úplne najťažšia úloha.

Tým samozrejme nechcem nijako znižovať hodnotu týchto príbehov. Sú veľmi dobré na to, aby nás nakopli. Ale vždy pri ich čítaní by ste si mali uvedomiť jedno – pokým si neobujete topánky toho človeka, a neprežijete jeho život presne tak ako ho prežil on, nikdy neviete, čo k úspechu skutočne viedlo, a koľko všetkých tých drobných krokov, vzdelávania, a možno aj kvapiek šťastia k tomu viedlo.

NEKOPÍRUJTE!

Nakoniec teda jedna otázka: viete z ktorého „success story“ sa viete naučiť najviac?
Odpoveď je jednoduchá – z toho vlastného. Začnite už dnes robiť niečo pre váš sen. A keď sa vám podarí ho dosiahnuť a náhodou raz budete niekomu hovoriť príbeh o tom „ako sa vám to podarilo“, sami uvidíte, ako „jednoducho“ to bude znieť. Nesnažte sa riadiť podľa príbehov iných úspešných ľudí. Vytvorte si svoj vlastný príbeh.

Foto: goodfon.com