Jedným uchom dnu…

„Jeden musí byť skvelým človekom na to, aby bol dobým poslucháčom.“ – Calvin Cooldridge

Človek je tvor s veľmi prepracovaným systémom komunikácie. Vynašli sme písmo, gramatiku, skloňovanie, časovanie, slovné druhy a všetky tie ostatné veci, ktorými trávia deti prvých 9 rokov svojej školskej dochádzky. A aj keď majú slová ďaleko od dokonalého komunikačného systému, predsa len sme im už venovali veľa času, a vypracovali ich na dosť vysokú úroveň. Šesť miliárd ľudí (nerátam negramotných) na tejto planéte vie svoje myšlienky vyjadriť písomne či ústne na slušnej úrovni.

V škole sa naučíme správne rozprávať a písať. Ale je až ironické, že sa nikde nenaučíme počúvať. Veľa pozornosti smeruje k tomu, aby sme sa naučili ako obsah správne vytvoriť, ale ako ho prijať – to už nie. Pri tom je počúvanie oveľa dôležitejšie, a zároveň bohužiaľ už aj čím ďalej tým vzácnejšie. Ale pozor, nehovorím o počutí – vravím o počúvaní.

Viete, je rozdiel medzi počuť, a počúvať. A dokonca je ešte aj rozdiel medzi „počúvať“, a „skutočne počúvať“ – ale o tom neskôr. Aký je teda rozdiel medzi počutím a počúvaním?

V pozornosti.

Hlavný rozdiel je v tom, koľko pozornosti dávate človeku, s ktorým sa rozprávate. To že niekoho počujete, nevyžaduje žiadnu pozornosť. Ale počúvať, dávať aktívne pozornosť človeku, to už vyžaduje snaženie. A je to asi to najdôležitejšie snaženie, ktorému sa môžete vo svojom živote poddať.

Pretože keď niekoho počúvate, dávate mu ten najväčší dar, aký mu môžete dať. Venujete mu svoju pozornosť, a dávate mu svoj čas.

Potrebujeme pozornosť druhých.

Pozornosť je tá najdôležitejšia vec, ktorú v živote máte. Ľudia sú schopní pre pozornosť iných urobiť tie najväčšie šialenosti. Väčšina našich akcií je inšpirovaná práve túžbou získať pozornosť iných – aj keď si to možno na vedomej úrovni neuvedomujeme. A pritom je to vec, ktorú môžeme rozdávať kedykoľvek sa nám zachce. Pozornosť máme vždy – záleží len od nás, ako s ňou naložíme. Každý túži po tom, aby mu bola dávaná pozornosť – ale nie veľa ľudí ju dáva. Skúste nabudúce pri rozhovore dať plnú pozornosť človeku, s ktorým sa rozprávate. Neškrabte si nechty, nesurfujte na webe. Proste sa plne sústreďte na človeka, ktorý Vám niečo rozpráva. Pretože on to potrebuje. Potrebuje, aby ho niekto poriadne vypočul. Každý to potrebuje.

Je to príjemné a cenné, keď nás počúvajú.

Veľkí ľudia boli vždy známi tým, že boli dobrí v rozdávaní pozornosti. Jeden človek, ktorý sa rozprával so Sigmundom Freudom, popísal svoju skúsenosť takto: „Zaujal ma natoľko, že na to nikdy nezabudnem. Mal vlastnosti, aké som nepoznal u žiadneho iného človeka. Nikdy som u nikoho nevidel takú sústredenú pozornosť. Nepatril medzi tých, ktorí Vás prebodávajú očami. Mal úsporné gestá. Ale pozornosť akú mi venoval, bola mimoriadna, ocenil všetko čo som povedal, dokonca aj keď som to vyjadril neobratne. Nemáte potuchy aké to je, keď Vás niekto takto počúva.“

Skutočným počúvaním môžeš iba získať.

Väčšina z nás počúva preto, aby mohla nadviazať to, čo chceme povedať sami. Počúvame so zámerom odpovedať, nie vypočuť si. A pritom, človek získava vtedy, keď počúva, a nie vtedy keď hovorí. Ostatní ľudia majú veľa toho, čo nám môžu dať – len na to treba urobiť jednu vec. Počúvať so zámerom vypočuť si. Zabudnite na to, že treba aby ste niečo sami vraveli. Skúste len počúvať. A určite sa dozviete veľa zaujímavých vecí, navyše urobíte človeku veľkú službu.

Tento svet má jazykov viac než dosť. Potrebuje viac uší, ktoré počúvajú. To je to, čo ľudia po celej planéte potrebujú.

A na koniec krásny citát od Willa Rogersa.

Nikdy si nenechám ujsť dobrú príležitosť na to, aby som držal hubu.

Foto: goodfon.com