Ako vnímaš svoju hodnotu?

Na začiatok zacitujem jeden zaujímavý príbeh. Narazil som na neho v žurnále na Sashe.sk:

Jedného dňa navštívil Picasso istú reštauráciu. Tam ho pochopiteľne ihneď spoznali. Majiteľ reštaurácie si nenechal ujsť príležitosť a požiadal Picassa, aby mu niečo namaľoval. Ten vzal ceruzku a behom minúty nakreslil obrázok aj s podpisom. “Koľko som dlžný?” spýtal sa majiteľ reštaurácie. “Desať tisíc.” odvetil Picasso bez mihnutia oka. Majiteľ reštaurácie zalapal po dychu a vraví: “Ale majstre, veď Vám to netrvalo ani minútu….” Na to sa Picasso zadíval uprene do jeho očí a odvetil: “Za mojou dnešnou minútou je 40 rokov práce, každodenného štúdia, skúšania, nezdarov a slepých uličiek. Tých 10 tisíc nie je za minútu, ale za obraz.”

Niekto si môže povedať, že tá suma je dosť šialená, i keď nevieme v akej je mene. Možno je to tak. Ale to, čo je na tomto príbehu hlavne zaujímavé, je iná vec. Je to dôvod, PREČO Picasso žiadal tak veľa.

“Za mojou dnešnou minútou je 40 rokov práce, každodenného štúdia, skúšania, nezdarov a slepých uličiek. Tých 10 tisíc nie je za minútu, ale za obraz.”

Vôbec neargumentoval tým, že je slávny umelec, a už len jeho podpis hoci aj na osmrkanej vreckovke, má obrovskú hodnotu. Možno väčšiu ako celá reštaurácia. Jeho argumentom bolo vyjadrenie, nakoľko si váži svoju prácu, všetko čo jej predchádzalo, a čo za ňou stojí.

Je to zaujímavé, nemyslíte? Keď sa nad tým človek zamyslí, tak hodnota toho obrazu vlastne vychádzala z Picassovho vlastného vnímania sebahodnoty – z toho, nakoľko si samého seba vážil, nie od množstva spotrebovanej farby (resp. opotrebovania ceruzky…), či veľkosti plátna alebo výdavkov, ktoré sa dajú spočítať a vyčísliť na tento jeden konkrétny obraz. Nesnažil sa nikomu poskytovať žiadne zľavy – každý obraz dával presne za toľko, na koľko si cenil svoju prácu. Možno aj toho človeka, ktorému obraz predával, nakoľko som počul iný príbeh, ako zaplatil v jednej kaviarni svojim podpisom na papierovom obrúsku. A ono je to tak vlastne so všetkým.

Vnímaš sa rovnako ako Picasso?

Picassov príbeh má však pre nás smutnejší význam. Ten môžeme zakúsiť kedykoľvek ideme von, niečo si kupujeme, stretávame ľudí na ulici, stretávame sa večer po šichte s rodinou a priateľmi.
My sa totiž nesprávame tak, ako Picasso. Aspoň nie všetci.

Ak sa zameriam najprv len na tie peniaze (keď už som túto časť načal). Sme ochotní robiť za mizivú plácu, a potom si za ňu ísť kúpiť veci, ktoré vyrábajú ľudia s ešte mizivejším platom. Niekde sa tu tá sebaúcta vytráca. Vyzerá to tak, že je lepšie mať aspoň niečo, ako nemať nič. Ale pokým si ľudia neuvedomia svoju hodnotu, hodnotu svojej práce (teda nerobiť za menej ako si myslím, že si zaslúžim) a tiež práce druhých (t.j. poctivo platiť za poctivé produkty ostatných), táto špirála sebaznehodnocovania sa bude krútiť stále len nižšie a nižšie. Jediným riešením je poučiť sa od Picassa a znova nájsť svoju hodnotu. Jednoducho začať odvodzovať cenu svojej práce a času od skutočnej zdravej sebaúcty.

Daj svoju osobu iba tomu, kto si Ťa váži.

To boli peniaze. Pozrime sa teraz napríklad, ako si ľudia vážia sami seba vo vzťahoch. Zostávajú vo vzťahoch, ktoré nemajú perspektívu, pričom si len ubližujú. Skúsme sa na to pozrieť Picassovými očami. Vážite si seba samého len tak málo, že zostávate vo vzťahu bez budúcnosti? Ako by sa asi zachoval Picasso? Zrejme by povedal „Svoju lásku si cením natoľko, že ju nebudem dávať niekomu, kto si ju sám nevie dostatočne oceniť. Prežil som už XY rokov, a to všetko ma spravilo takým, aký som teraz – a ten prežitý život si proste cením na viac.“

Nakoľko si vážiš svoj čas?

Nakoniec to najvzácnejšie, čo tu máme. Nakoľko si vážite svoj čas? Toto je asi najkľúčovejšie, lebo sa to dá najlepšie uchopiť, a spája to oba predošlé body. Nakoľko si vážite jednu hodinu svojho života oproti svojej hodinovej mzde? Samozrejme, nie len láskou je človek živý. Peniaze sú v dnešnej spoločnosti potrebné, ale ak odpoviete, že si viac vážite hodinu života, tak je to možno alarm na nejakú zmenu. Ak by ste totiž robili to čo skutočne chcete, neľutovali by ste tú hodinu – mala by pre Vás dostatočnú hodnotu.

Akú má cenu Tvoja 1 hodina?

Nakoľko si vážite jednu hodinu svojho života, ak ju strávite s týmto človekom (poprípade takýmto spôsobom)? Toto môže byť až zarážajúco tvrdá otázka. Je fajn posedieť si s chalanmi na pivku, ale keď sa na to pozriete v kontexte Picassovho príbehu – nakoľko si vážite svoju hodinu života, ak považujete hodinu v krčme strávenú počúvaním nadávok na vládu (aj keď sa niekedy v krčme môžu odvinúť zaujímavé rozhovory, o to pokoj) za hodné toho, aby ste tým tú jednu (a keby len jednu) hodinu strávili?

Nemrhaj čas pre niekoho, kto si to nezaslúži.

To isté platí aj o trávení času s ľuďmi, ktorých nemáte radi. Nemyslíte si, že tých ktorých radi máte, by ten čas ocenili viac? Keď tých ľudí radi nemáte, tak s nimi jednoducho nebuďte!! To je váženie si samého seba.

V celom tomto výpočte som túto zásadnú otázku len tak „poškrabkal“, ale myslím, že doviesť ju do ďalších dôsledkov (hlavne do tých pre Vás dôležitých) už zvládnete aj sami. Len sa vždy opýtajte: „Nakoľko si cením toto a toto? A nie je tu niekto, kto si to cení viac, komu by som to mal dávať radšej? Napríklad dávať svoju prácu zamestnávateľovi, ktorí si ju váži viac?“ A to nemusí byť zákonite iba finančne.

Áno, začať sa takto pozerať na svet stojí určité úsilie a hlavne nejaké obety.
Ale aj keď Vás posunie len v jedinej veci, stálo to za to… nemyslíte ?

Foto: goodfon.com