Neprerážajte hlavou múr – nájdite priechodnejšiu cestu

Aj keď by sa Vám mohlo zdať, tento článok nebude o nevhodnosti tréningu v Shaolínskom štýle, ani o opakovaní výkonu Morfea vo filme Matrix. Bude to o niečom, o čom hovoril už pred 26-timi storočiami autor bájok Ezop v bájke Dub a Trstina.

Je výborná, preto ju prepíšem tak, ako sa nachádza v knihe od Graem Kentovej „Aesop Fables“ (Ezopove bájky):

Pri rieke rástol dub. Bol to veľký strom, pyšný na svoju výšku a silu.

„Som najvyšší spomedzi stromov“ volával hlasno. „Nik si na mňa netrúfne!“

Neďaleko duba rástla pri vode trstina. Bola pokojná a plachá, jemne šepotala, keď ňou pokyvoval vánok.

Raz začal duť krajinou silný vietor. Zavýjal a reval, lámal konáre stromov a odnášal strechy domov. Dub stál a čelil divému vetrisku. Vždy bol silnejší než akýkoľvek vietor. No toho dňa bol vietor silnejší ako dub. Vyvalil ho z koreňov a zrazil ho k zemi. Ťažko ranený strom padol do tŕstia. Trstiny sa stále kývali zboka na bok. Vyzeralo to, že vietor ich neznepokojuje.

„Nerozumiem tomu,“ vzlykal dub. „Ako sa môže niekto taký krehký a útly ako trstina vyhnúť hnevu vetra, ktorý vytrhol silný strom aj s koreňmi?“

„Bol si príliš tvrdohlavý,“ zaševelila trstina. „Stál si a vzdoroval vetru, aj keď bol silnejší ako ty. My trstiny vieme, že sme slabé a krehké, preto sme sa sklonili a nechali ho prefrčať ponad naše hlavy.“

Pôvodné poučenie z tejto bájky znie „Ak chceme prežiť, niekedy je lepšie ustúpiť“. Ja by som sa však rád zameral na to, ako nám táto bájka môže pomôcť pri dosahovaní cieľov, a tak by som poučenie vyložil trocha inak: „Tvrdohlavé trvanie si na svojom nie vždy prináša ovocie.“

Možno ste to na sebe zažili tiež. Dali ste si nejaký cieľ a snažili ste sa, ako ste najlepšie mohli, aby ste ho dosiahli. Dávali ste do toho všetko, ale čím viac ste sa snažili, tým viac Vám unikal medzi prstami. Na jednej prednáške to rečník pomenoval „syndróm malého dieťaťa“ – ako keď prídete k malému dieťaťu a chcete ho vybozkávať. „Poď ku mne, ty môj malý pekný“ – prihovoríte sa mu, a snažíte sa ho objať. A čo urobí dieťa? Začne od Vás utekať. Čím viac ho naháňate, tým viac uteká.

Možno ste si aj Vy všimli, že priania, na ktoré tlačíme a potrebujeme ich súrne vyriešiť, neprichádzajú tak rýchlo, ako tie na ktorých nám až toľko nezáleží.

Obvykle keď si naplánujeme nejaký cieľ, predstavíme si aj to, ako ho zhruba dosiahneme. Máme predstavu, ktorú časom pilujeme a pilujeme, až ju vypilujeme do najmenšieho detailu. A potom podnikáme kroky, ktoré nás dovedú k tej predstave. Irónia osudu, ktorá je viditeľná hlavne ak máte nejaké podnikanie, že skoro vždy ten cieľ nakoniec dosiahneme úplne inou cestou, akou sme si to naplánovali.

Pozeráme sa naplánovaným smerom, pričom nám hromady príležitostí „precupkávajú“ za chrbtom. Keby sme neboli nafixovaní ku konkrétnej predstave, možno by sme už dávno boli tam, kde chceme byť. Správame sa ako dub v bájke. Tvrdo postupujeme podľa plánu aj v momente, kedy to nie je potrebné. Ak sa plánu príliš držíme, nie sme schopní vidieť, že by to mohlo ísť úplne inak – častokrát oveľa jednoduchšie.

Ako hovorili už naši otcovia – píla, na ktorú tlačíš, nereže. Dokonca sa môže zaseknúť. Ak sa príliš upneme na konkrétne riešenie a nedokážeme vidieť nové možné riešenie, naša píla nebude efektívne prerezávať cestu k našim cieľom. Pomocníkom nám môže byť príroda. Keď ju pozorujeme, zistíme, že si vždy dokáže nájsť cestu a správnu rovnováhu.

Predstavte si napríklad rieku. Cieľom rieky je dostať sa do mora (alebo oceánu). Cestou ju čakajú tisíce kilometrov pevniny, cez ktoré sa musí prekusávať, aby sa tam dostala. Vždy tečie do mora (teda smeruje k svojmu cieľu), ale cestou si hľadá vždy tú najľahšiu možnosť. Nesnaží sa preraziť si cestu skalou, keď ju môže obtiecť po mäkkej zemi, a tiež sa nesnaží raziť si rovnú cestu prostriedkom lesa. Točí sa a krúti ako had a vždy nachádza cestu najmenšieho odporu. Vždy tadiaľ, kadiaľ to ide najľahšie.

Tvrdohlavá práca môže byť niekedy správna voľba. Mnohým ľuďom sa podarilo prekonať nepriazeň osudu verným držaním sa svojej cesty za každých okolností. Niekedy je jednoducho prerazenie múru tá najvhodnejšia cesta.

Ale ak máte pocit, že tlačíte proti prihrubému múru, skúste sa na chvíľu uvoľniť. Asi to nebude ľahké, ale prestaňte tlačiť na dosiahnutie svojho cieľa. Dajte sa do pohody a robte svoju dennodennú robotu bez vnútorného napätia. Ak Vám to nejde, venujte sa inej činnosti, v ktorej sa Vám darí. Správajte sa ako rieka. A aj keď možno to, v čom sa Vám darí, nemá nič spoločné s Vašim cieľom, uvidíte, že sa to nakoniec prepojí a táto práca Vás prinesie bližšie aj k Vášmu cieľu.

Tak ako rieka, ktorá tečie niekedy aj opačným smerom ako je more, ale nakoniec k nemu vždy smeruje.